Nuveriteľné príbehy – tak sa dajú charakterizovať skutočné príbehy ľudí, ktorí zažili nevšedné, nepochopiteľné udalosti - príbehy vymykajúce sa chápaniu sveta. Predovšetkým to sú stretnutia, rozhovory a sny so zosnulými príbuznými, znamenia súvisiace so zomieraním blízkeho človeka, stretnutia s duchmi, zjavenia, príbehy zo stavu klinickej smrti a mimotelové zážitky, reinkarnácia, varovania pred udalosťami, predtuchy, prekliatia, uzdravenia alebo záchrana pred nebezpečenstvom za zvláštnych okolností, ...
Mnohé príbehy prežili a opísali ľudia, ktorí boli – čo v príbehoch zdôrazňujú - ateisticky vychovávaní. Práve preto sú pre nich príbehy nepochopiteľné a sú na pochybách o správnosti svojich názorov na svet. Nechcem dokazovať touto formou existenciu Boha alebo života po smrti, akejsi ríše mŕtvych – viem, že nikoho nepresvedčím. Mojím cieľom je ukázať dnešnej pretechnizovanej a materialisticky založenej spoločnosti, že existujú neprebádané „veci medzi nebom a zemou“, ktoré nikto nedokáže racionálne vysvetliť, čosi, čo sa vymyká bežnému životu aj vedeckému poznaniu. Až pri zosumarizovaní stoviek príbehov musí každý kriticky zmýšľajúci človek uznať, že mnohé príbehy majú veľmi podobné črty, ktoré môžu svedčiť o existencii niečoho neznámeho.
Raz v lete môj dedo tesár, stolár a muzikant kosil so svojim otcom lúku vzdialenú od našej obce asi na dve a pol hodiny chôdze. Počas kosenia sa dostali až k hromade kameňov, kde starý otec zistil, že kosou poranil na chrbte veľkú žabu. Zavolal ihneď svojho otca a radil sa s ním, čo so žabou urobiť. Nakoniec sa rozhodli, že ju nechajú, nech si ide, kde chce. Ako "odškodné" jej dali chlieb s maslom a pokračovali v práci. Pred zotmením sa šiel dedo na to miesto pozrieť znova, ale žabu ani poživeň tam už nenašiel.
Keďže bol muzikant, chodil hrávať s kapelou aj do susedných obcí. Raz v jednej z nich čakal s ostatnými muzikantmi pri kostole na príchod novomanželov. Obďaleč pred rodinným domom stála žena. Starý otec si všimol, že na neho kýva rukou, volá ho k sebe. Podišiel k nej, pozdravili sa a ona ho takto oslovila: „Ondrej, však ma ty nepoznáš?“
On jej: „Teta, nepoznám. Nikdy v živote som vás nevidel. Nato žena odišla za bránku, odkryla si chrbát, ukázala mu jazvu a dodala : „Toto zranenie si mi spôsobil kosou, keď si kosil na lúke. Život mi zachránil chlieb s maslom.“
Šokovaný dedo chcel zutekať, ale žena ho zadržala. Z vrecka vybrala malé vrecúško, v ňom bol malý kovový predmet. Povedala, že je to darček pre neho. Starý otec, neschopný slova, darček vzal a odišiel. Onedlho zistil, že vrecúško mu prináša šťastie. Ba dokonca, keď ho mal pri sebe, bol schopný predvídať rôzne veci. Napríklad hral na svadbe a tam predpovedal, ako budú novomanželia v manželstve nažívať, ktorý z nich zomrie skôr a podobne. Ale stávalo sa aj to, že keď si zastal pred konkurenčnú kapelu, zača1i sa muzikantom na nástrojoch trhať struny. Vtedy vždy na neho vykrikovali : „Ondrej, nerob nám to!“
Ba očami dokázal zastaviť aj konský záprah. Kone jednoducho prestali ťahať a stáli na mieste ako prikované. Vrecúško si od neho požičiavali aj jeho bratia, keď išli na jarmok. Darilo sa im vždy dobre. Dobre kúpili, ale ešte lepšie predali. Keď sa jednému z bratov po čase naskytla práca v Amerike, odišiel tam i s dedovým vrecúškom. Po jeho odchode ako keby uťal. Všetky zvláštne schopnosti starý otec stratil, hoci na svadbách ešte istý čas hrával.
Túto príhodu mi viac ráz rozprávala moja už zosnulá matka. Nič si nevymýšľala. To, čo som Vám napísal, sa skutočne v našej rodine stalo, aj keď sa to niekomu možno zdá úplne neuveriteľné.
Keď bol môj otec ešte slobodný mládenec, súci na ženenie, začali mu príbuzní nahovárať nevestu. Bola to vraj pekná dievčina, ale otec ju nechcel, lebo si radšej sám vybral za ženu moju mamu. Veď mama bola veľmi pekná, pracovitá a ešte aj dobrá. Moji rodičia mali civilný sobáš v susednej dedine.
Keď sa vracali domov z notárskeho úradu, skrátili si cestu cez les a okolo potoka. Cez potok bola preložená lavička. Otec stúpil na lavičku prvý, mama za ním. A zrazu - čo oči nevidia ? Uprostred dreveného mostíka stála matka toho dievčaťa, ktoré otec odmietol. Otcovi popriala všetko najlepšie do života, ale matke povedala toto: „Tebe, Otka, prajem toľko šťastia, koľko je v tomto potoku blata, a aby si bola tak odetá ako tamten strom !“
Keď sa matka pozrela do potoka, videla, že je čistučký a priezračný a na dne je štrk. A keď sa pozrela na strom, videla, že je celkom holý, opadalo z neho všetko lístie. Mame prešiel po chrbte mráz a začala plakať. „Tetka, čo ste mi to len priali, veď potok je čistý a strom holý!“ Tetka sa iba zlomyseľne zasmiala.
Môj otec bol však dobrý a pracovitý človek a tak nám peniaze nikdy nechýbali, bieda u nás nebola. Keď sa však vydala tetkina dcéra, jej muž všetko, čo zarobil, prepil. Nuž nemala ona ani ich kopa detí čo jesť a čo si obliecť. Tá kliatba, ktorú vychŕlila na moju mamu, sa obrátila proti jej vlastnej dcére. Mama vždy v živote učila, aby sme nikdy nikoho nepreklínali, aj keď nám bude najhoršie, lebo kliatba sa môže obrátiť proti tomu, kto ju vypovedal. Tri kvapky
Mal som asi štyri či päť rokov, keď sa mi stala nepríjemná nehoda. Spadol som na hospodárskom dvore štátneho majetku do veľkej jamy na hasenie vápna. Pamätám sa na to, akoby to bolo iba včera (teraz mám 44 rokov). Videl som, že za nohy ma drží krstný otec, ktorý ma z jamy aj vytiahol. Visel som dole hlavou a tiekla zo mňa voda. Pozeral som sa na seba akosi zboku a z výšky asi dvoch metrov. A videl som aj to, ako neskôr ležalo moje telo na zemi a vyzlečeného ma masírovali rukami.
V dospelosti, po čítaní podobných zážitkov iných ľudí som pochopil, že vtedy som sa nachádzal mimo svojho tela. Túto skúsenosť z mojej pamäte nevymazal ani čas. Je stále rovnako živá.
Predtuchy
Prešlo niekoľko rokov, chodil som do prvej triedy základnej školy. V jedno popoludnie ma čosi priam nútilo, aby som vyšiel na povalu do manzardky. Odtiaľ som cez okno zamieril ďalekohľadom na železničnú stanicu Horná Štubňa. Zaujal ma rýchlo uháňajúci nákladný vlak od Kremnice. O niekoľko sekúnd som sa stal svedkom veľkej tragédie. Ten nákladný vlak narazil v plnej rýchlosti do parného rušňa, vyhodil ho do vzduchu a jeho kotol vybuchol. Potom sa so železničnými vozňami zrútil dole násypom.
Priam zázračne som sa vyhol nešťastiu ako vojak základnej služby. Sedel som v reštaurácii vo Vysokom Mýte pri stole s kamarátom. No akoby ma na tej stoličke čosi pálilo. Presadol som si. O niekoľko sekúnd na to predchádzajúce miesto spadla sklenená guľa z lustra.
Prorocký sen
Roku 1975 som býval na internáte. Moji rodičia sa rozviedli, s otcom som sa naposledy videl pred piatimi rokmi. Jednej májovej noci sa mi sníval veľmi nepríjemný a živý sen. Prišiel som v ňom do rodinného domu, kde som vyrástol a kde teraz býval otec. Bola noc, v dome ticho a nikde nikoho. Pomaly som prešiel chodbou, kuchyňou a otvoril dvere do spálne, kde sa svietilo. Tam som zbadal, že zo stropu visí na akomsi háku obesený otec. Podišiel som až pod neho a pozrel som sa mu do tváre.
Mal privreté a akoby uplakané oči. Jeho výraz by sa dal porovnať s ukrižovaným Kristom. Ako som tam tak stál, zrazu mu z nosa kvapli na moje čelo tri kvapky krvi. V tej chvíli som sa zobudil a na čele som cítil pálenie.
Ráno som o sne povedal spolubývajúcemu. Dopoludnia mi doručili telegram s oznámením, že otec zomrel.
Na pohrebe som sa dozvedel, že spáchal samovraždu. Čas jeho smrti sa zhodoval s mojím prebudením zo sna. Vzdialenosť, ktorá nás vtedy delila, bola asi 50 kilometrov.
Podobný sen som mal aj keď zomrel náš prvý päťmesačný synček. Vtedy som bol od neho vzdialený asi 200 kilometrov.
Klinická smrť a mimotelové zážitky
Príbehy zo stavu z klinickej smrti a mimotelové zážitky patria pravdepodobne medzi najzaujímavejšie a pomerne rozšírené. Tému tvorí mnoho príbehov rozdelených na dve skupiny :
Príbehy zo stavu klinickej smrti - zážitky prezrádzajú príbehy ľudí, ktorí boli v kritickom zdravotnom stave, prežili klinickú smrť a lekári ich zachránili. Čo prežíva človek v okamihoch klinickej smrti, z ktorej sa po krátkej dobe "vracia späť" do života ? Rozprávajú mnohokrát veľmi zaujímavé príbehy, ktoré prežili vo chvíľach "keď boli mŕtvy".
Mimotelové zážitky - málo početné príbehy opustenia tela v inom stave, než počas klinickej smrti.Kosa, ktorá sama kosila
Jedného letného dňa sme šli so sestrou hrabať seno. Keď sme dohrabali, zaspali sme. Zobudilo nás silné svetlo. Začalo sa stmievať. Zľakli sme sa a utekali domov.
Na chvíľu sme zastali, obzreli sa a tu... kosa. Kosila sama. Vychádzali z nej strašidelné zvuky, ktoré nás volali k nej. O niekoľko sekúnd zmizla v silnom žiarení.
Keď sme to porozprávali doma, tak nás vysmiali. Na druhý deň sme sa dozvedeli, že jedného dňa, keď sa strhla búrka a začalo pršať, starý pán šiel z kosenia. Kosu mal opretú o plece smerom hore. Blesk zasiahol kosu a starý pán na mieste zomrel. Tento príbeh sa prihodil pred 3 rokmi.Zavraždená
Jedno popoludnie sme sa ja, Martina, Jana, Sláva nudili. Šli sme vyvolávať duchov. Vhodným miestom na túto činnosť sa zdal vysoký, tmavý panelák. Sadli sme si do kruhu, pripravili veľký výkres. Pomocou vrchnáka od spraya sme obkreslili kruhy a vypísali do nich všetky písmená, čísla 1-10, áno - nie. Prst - ukazovák sa položil na vrchnák. Zavreli sme oči a v mysli privolávali ducha. Neskôr i nahlas.
Po niekoľkokrát sa nedialo absolútne nič. Až naraz tresli dvere, vrchnák sa začal pohybovať po prvej otázke - vete: „Duch, ak si tu, tak sa posuň na políčko ÁNO.“ Zreteľne sme cítili, ako splnil náš príkaz. Začali sa klásť otázky. Najskôr len skúšobné. Čo máme vo vreckách, naše dátumy narodenia, znamenia, akých sme mali chlapcov, akých budeme mať. Ten niekto odpovedal milo - až dovtedy, kým som sa nespýtala na jeho minulosť. Povedala - posúvam sa po písmenkách v zmysle, že má 8 rokov a bola zavraždená. Potom sa stále posúvala na písmenká v zmysle: „Umriete všetky.“
Veľmi nás to vyľakalo. Všetko sme chceli ukončiť. Možno to ešte niekedy skúsime.
Náhľad fotografií zo zložky ostrovy a priroda